Kroj on

Medzi základnú časť odevu – kroja – patrila košeľa bez goliera s mašľou. Rukávy boli ukončené naširoko a v zime sa zväzovali rôzne zdobenými zápästkami. Na košeľu sa obliekal zdobený lajblík/vesta. Býval vyrobený z čierneho súkna a bohato zdobený. Slávnostné lajblíky bývali na lemoch, prípadne na prednej časti bohato zdobené vlnenou výšivkou či neskoršie flitrami. Dominantou bývala vlnená výšivka na chrbtovej časti často červená či zelená. Spodný diel odevu tvorili súkenáky. Tieto teplé nohavice sa výborne hodili na podnebie dolnoliptovských obcí. Pod tieto „nohavice“ sa nosili tenšie plátené alebo ľanové gate. Súkenáky boli na vonkajšom šve a v oblasti vreciek zdobené jednoduchou zelenou vlnenou výšivkou. Na zapnutie súkenákov bol potrebný hrubý kožený opasok, ktorý sa okolo bedier dvakrát omotal, pričom jedna časť na zadnej strane bola spustená pod zadok.

detail kroja

Kroj ona

Základnou časťou bola ľanová spodnička. Po nej nasledovala rukávnica. Počas sviatkov či osláv sa používala škrobená rukávnica s bohato nafúknutými rukávmi, nad lakťom stiahnutými. Tradičná sukňa v Komjatnej bola kruhového strihu so silným riasením v zadnej časti. Zapínala sa pomocou šnúrky, ktorá sa oviazala okolo pása. Predná rovná časť sukne sa prekryla fertuchou. Sukne boli zdobené prevažne modrotlačou no neskôr sa využívali aj iné potlačené látky. Najzdobnejším prvkom celého kroja býval bruslek. Obliekal sa na samý koniec. Bol jednoduchého strihu a zvýrazňoval pás. Rojta/volán často zakončený tenkou čipkou prekrýval sukňu i zásteru a dotváral tak typickú siluetu. Staršie vydaté ženy často nosili namiesto brusleku blúzku s rukávmi a neskôr zdobenú vizitku – akýsi kabátik, často z hrubšieho materiálu.

detail kroja

Obžinky

Dožinky alebo zastarane obžinky (obidva výrazy môžu byť použité v mužskom ale aj ženskom rode) je slávnosť na oslavu ukončenia žatvy. Táto slávnosť je známa v mnohých európskych aj mimoeurópskych krajinách. Oslava úrody a poľnohospodárstva má dodnes na viacerých miestach náboženský charakter. S náboženstvom a následným požehnaním úrody je tento sviatok spojený aj na našom území. Slávnosť v minulosti mohla zahŕňať odváženie posledného snopu z poľa, predanie dožinkového venca a prianie (vinšovanie) hospodárovi. Potom nasledovala hostina s hudbou a tancom, kde sa tí najbližší stretli pri jednom stole a hudbu hral miestny hudobník.

Niekedy ľudia vyšli von do záhrady a tancovali s dospelým ialebo deťmi. Dožinkový veniec sa schovával v hospodárstve do Vianoc alebo až do nasledujúcej žatvy. V dnešných dňoch je pre tento zvyk charakteristická slávnostná omša spojená s požehnaním symbolov úrody – chleba, obilia a vína. V našej dedine nebola žatva veľmi populárna, nakoľko sa na našom území nepestovalo obilie ale prevažne zemiaky. Zároveň sa však tento sviatok transformoval do požehnania úrody. Dialo sa tak na jar po ozelenení ozimín, za prítomnosti farára a s krátkou modlitbou.

Fašiangy - Bursa

Fašiangy sú obdobím od Troch kráľov až do polnoci pred škaredou – Popolcovou stredou. Potom nasleduje 40-dňový pôst, ktorý trvá až do Veľkého piatku. Tento čas je prechodným obdobím medzi zimou a jarou. Oslavy fašiangov sa regionálne líšili, aj keď sa vyskytovali aj spoločné črty. Napríklad v regióne Liptov a v obci Čičmany sa varila praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najprv týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších. Pri tejto obchôdzke im ľudia dávali vajíčka a slaninu, neskôr začali prevládať väčšinou peňažné dary. Dnes sa tohto sviatku zúčastňujú prevažne 18-roční mládenci a dievčatá. Spievajúc po dedine vykrúcajú obyvateľov a zbierajú peniaze. Následne večer pripravia za nazbierané imanie zábavu pre celú dedinu, ktorej vrcholom je ich tanečné kolo v polnočnej hodine. Tento sviatok bol u nás spojený aj s verbovaním na vojnu, kedy sa mládenci takýmto spôsobom lúčili. Fašiangy sa končili v utorok o polnoci.

Dušičky - sviatok všetkých svätých

Sviatok všetkých zosnulých alebo po našom Dušičky sa viaže k obdobiu 1.-2. novembra. Oba tieto dni spomínajú pozostalí na svojich zomrelých príbuzných a priateľov. V týchto dňoch všetci prichádzame na cintorín, kde sa preživší postarajú o okolie hrobu. Hrob sa vyzdobí vencami, kvetinami a zapáli sa sviečka. Pri takto obriadenom hrobe sa potom v tichu modlí za spásu duší. Modlitba živých vraj pomáhala dušičkám očistiť svoje hriechy. Taktiež sa verilo, že počas dušičkovej polnoci majú duchovia bohoslužbu.

Keď sa ráno ozvalo zvonenie z kostola, museli sa dušičky vrátiť späť do očistca. Rovnako sa tradovalo, že ak na Dušičky prší, duše zomrelých oplakávajú svoje hriechy. Oslava Dušiček sa odvíja od sviatku Všetkých svätých, ktorý sa slávi v dňoch, kedy Kelti oslavovali koniec roka. Aj pre Keltov bolo toto obdobie spojené so spomienkou na zosnulých a zároveň verili, že je to čas, kedy je hranica medzi svetom živých a mŕtvych najtenšia.

Tradičná svadba

Tradičná svadba v našom regióne trvala pôvodne aj 3 dni. Podstatou boloa v jemnejšej forme je aj do dnes, vylúčenie mladuchy a ženícha z dovtedajších zväzkov - z rodiny, zo spoločenstva slobodných. Svadba sa diala za účasti širšieho okruhu ľudí. Tradičnú svadbu na Slovensku, trvajúcu i niekoľko dní, tvorilo množstvo obradov, zvykov, magických úkonov, obradové jedlá, odevy, obradový folklór. Medzi základné zložky svadby u nás by sme mohli považovať:

Zisťovanie súhlasu so svadbou v dome rodičov dievčaťa, uzavretie dohody – zásnuby, ohlášky, pozývanie na svadbu, dievocká a mládenecká rozlúčka, príchod ženícha po mladuchu na sobáš a odobierka od rodičov, cesta na sobáš – svadobný sprievod, sobáš, svadobná hostina a zábava, odchod mladuchy z rodičovského domu, príchod a prijatie mladuchy do domu ženícha, skladanie venca mladuchy, ukladanie mladého páru na lôžko, čepčenie, venčekový tanec, záverečné delenie svadobného koláča medzi všetkých účastníkov, posvadobné obyčaje – očista mladuchy, hostiny, návštevy novospríbuznených rodín, zábavy, hry.

U nás sa najrozšírenejším posvadobným zvykom stali otrusky, kedy sa po svadbe znovu zíde rodina a za prítomnosti jedla a pitia spomínajú na svadobnú veselicu. Súčasná svadba sa vyznačuje skrátením trvania na jeden deň. Silný význam nadobudla svadobná hostina a zábava, estetická stránka a vizuálna dokumentácia.

Prvý máj

1. máj je 121. deň roka v gregoriánskom kalendári. Mesiac máj sa vo všeobecnosti považuje za obdobie lásky a zrodu nového života. Zelená farba charakteristická pre tento mesiac bola vždy symbolom sily a dobrého rastu. V ľudových zvyklostiach bolo najznámejším obradom tohto obdobia – stavanie májov. Máj stavia obyčajne mládenec dievčaťu, o ktoré sa uchádza. Tento zvyk je rozšírený na celom území Slovenska. Ako máj slúžili najmä vysoké rovné stromy (najčastejšie jedle alebo smreky) zbavené kôry.

Ich vrcholce sa zdobili pestrofarebnými stuhami. Máje sa stavali v noci a nasledujúcu nedeľu mládenci obchádzali domy, pri ktorých stáli máje, a vyberali „poplatky“ na nadchádzajúcu zábavu – majáles. Zvyk stavania májov sa v zmenenej podobe udržal dodnes, stavia sa však zväčša jeden ovenčený strom uprostred dediny alebo hlavného námestia. Vztýčený ostáva spravidla počas celého mája, aby ho následne slávnostne odstránili pri oslavách váľania mája.
U nás v dedine je stavanie májov dievčatám stále rozšírené. Týmto prejavom vzdávajú hold mládenci svojim vyvoleným, ale aj otcovia svojim menším dcéram. Dnes je sviatok 1. mája Medzinárodným sviatkom pracujúcich.